Živnostníčkou som sa stala nie úplne z vlastnej vôle. Keď som však popri troch deťoch chcela čiastočne aj pracovať, najvýhodnejším spôsobom mi pred 17. rokmi pripadala práve živnosť. Mala som výhodu, že moje dokončené stredoškolské i vysokoškolské vzdelania mali širokospektrálny charakter, takže sa do nich zmestilo nielen administratívne, ekonomické a iné poradenstvo, ale napr. i preklady v rozsahu voľnej živnosti. Rozličné články, agendy, projekty a odporúčania som mohla pripravovať aj hlboko v noci. Keď prichádzali deti zo školy, musela som byť totiž iba mamou, ktorá pomáhala najmä nášmu synovi pri diagnóze viacnásobných porúch učenia s bežnými študentskými povinnosťami. Môj manžel bol totiž v školskom veku našich detí zakuklený v bojovom útvare a občas sme ho nevideli aj celý týždeň.
Moje príjmy boli viac-menej štandardné. Kanceláriu som mala doma, takže moje náklady predstavovali financie za kancelárske potreby, telefóny a počítačovú techniku. Pamätám sa, ako som si potrebovala kúpiť auto a dva roky som musela špekulovať, aby som do účtovníctva zaevidovala čo najmenej výdavkov, aby boli moje živnostnícke príjmy akceptovateľné u lízingovej spoločnosti. Nakoniec som si auto kúpila - ale vďaka lízingu som ho aj poriadne preplatila. Čo už, veď na úver žije veľká časť sveta - vravela som si.
Jedinú výhodu som ako živnostníčka pociťovala v určitej slobode rozhodovania. Keď sa to už nedalo, vypovedala som zmluvu takým spoločnostiam, ktoré si našu spoluprácu predstavovali v opakovaných špekuláciách a neadekvátnych nárokoch. Najhoršie to bolo s niektorými honorármi. Keby som mala žiť iba z mojej živnosti, občas by som bez manželovej výplaty bola umrela od hladu. Vždy však akosi zázračne prišla ďalšia ponuka - alebo som sa ponúkla ja s určitým modelom vzájomnej spolupráce.
Prvý raz som čerpala nemocenské dávky po 15. rokoch živnosti, aj to ma presvedčila obvoďáčka vzhľadom na vážnosť mojej podstúpenej onkologickej operácie. Neočakávala som žiadny zázrak, ale 80 euro na mesiac - to ma skoro rozplakalo. Rýchlo som sa spamätala a odvtedy nad takýmto „nemocenským luxusom" vôbec nerozmýšľam.
Nuž, a aký majú drobní živnostníci dôchodok? Keď zrátam svoj slovenský a nedávno vydobytý český dôchodok, tak mi to spolu „hodí" necelých 400 eur. Pravdaže, platila som minimálne odvody, takže k môjmu dôchodkovému statusu by mi nepomohli ani tri vysoké školy a popri troch vychovaných deťoch už vôbec nič. Ale nové pomery si žiadajú aj určité obete. Finančne som nikdy nehýrila, ale podarilo sa mi podľa svojich predstáv vychovať a vyštudovať tri deti - a to pokladám za vôbec najdôležitejšiu métu svojho celkom zaujímavého života.
Chcela by som odkázať našim politikom, že hľadať si obete svojich jedinečných rozhodnutí by mali v lukratívnejších radoch, ako medzi živnostníkmi. Síce neprinášame až toľké zisky do štátneho rozpočtu, ale im napríklad vychovávame budúcu generáciu slušných a vzdelaných ľudí. Slovenské dôvody na živnostnikárčenie sú ozaj rozmanité a veľakrát to býva z núdze cnosť - lebo na pár hodín cez deň by nás málokto vzal do pracovného pomeru - najmä v spoločnosti s trhovým mechanizmom, v ktorej vládne nielen "dokonalý" kapitalizmus, ale často aj nepochopiteľný chaos.