Najprv sme asi desať metrov padákoviny oprali a potom za studena namočili do mojej obľúbenej lila farby. Na záhrade sme natiahli šnúry, ovinuté o naše ovocné stromy, na ktorých sme vysušili obrovský kus jemne fialkovej tkaniny. Na našej záhrade to vtedy vyzeralo ako vo filmovom nebi! Zakrátko sme sa odhodlane pustili do strihania. Vyfantazírovali sme pre mňa róbu s lodičkovým výstrihom a širokou, šikmo strihanou sukňou, pod ktorú mi maminka ušila nadýchanú organzovú spodničku. Za dva dni bola na svete rozkošná krinolínová rozprávka, nad ktorou híkali všetky dievčatá v internáte. Z toho istého materiálu sme vyrobili široký opasok a do mojich ryšavkastých vlasov šarmantnú stuhu. Dokonca sme od jednej tanečníčky zohnali aj bledofialové lodičky, ktoré nám vybártrovala za ďalší desaťmetrový kus padákoviny, z ktorého si dala ušiť podobné šaty tým mojím. Aj za takýchto podmienok sa vyrábali pred štyridsiatimi rokmi zaujímavé outfity.
Vo svojich osemnástich rokoch som sa veľmi tešila na svoj prvý ples. Netušila som však, čo všetko ma bude na ňom očakávať. Keď nás Alex priviedol do netradičnej plesovej sály, ktorá bola na ten večer prerobená z jedálene rehabilitačného ústavu, tak som pochopila, že to bude ples z úplne iného súdka. Pri stoloch totiž sedeli mladí ľudia... väčšinou bez nôh a rúk a s inými telesnými hendikapmi, na čo ma nikto vopred neupozornil. To len Milkin Alex mal obrovské šťastie, že jeho noha bola iba o centimeter kratšia - čo vyrovnal zvýšeným podpätkom na topánke. V sále sa však bavilo aj plno vozíčkárov a inak postihnutých ľudí. Pane bože, pripadala som si medzi nimi priam trápne zdravá! Z plesového šoku ma po odchode Milky s Alexom na parket prebral príjemný barytón: „Smiem prosiť, krásna slečna?"
Nevedela som, či táto výzva do tanca patrila mne, tak som sa začala obzerať... a keď som zapichla zrak pod nariasenú krinolínu, zbadala som pri mojich lila črievičkách pitoresknú postavičku. Inak som nevedela nazvať ani nie osemdesiatcentimetrového útleho trpaslíka, ktorý nebol určite vyšší, ako moja trojročná vnučka Ruženka. Tento mladý muž s bohato začesaným három a príjemnými črtami tváre mal na sebe perfektný mini frak - výškou mi však siahal kúsok nad kolená! Vôbec som si v tom okamihu nevedela predstaviť, akým spôsobom by som mala tancovať s týmto miničloviečikom. Kľaknúť si na kolená? Alebo ho vziať do náručia? Nič rozumného ma v tej chvíli nenapadlo, takže som mu skratovo odpovedala: „Prepáčte, netancujem."
Týmto odmietnutím som sa ale Gejzu, ako som sa neskôr dozvedela meno tohto parketového mini leva, veľmi dotkla. A beťár jeden, možno aj s takouto reakciou v kútiku duše rátal, lebo kdesi z útrob svojho pinguinovského minifráčika vytiahol desaťhalernik a položil ho urážlivo predo mňa na stôl so slovami: „Slečinka si myslí, že trpaslík je pod jej úroveň! Tak teda načo si sem chodila, trápne zdravá fešandička?"
Nevedela som, či sa mám po jeho urážlivých slovách rozplakať, alebo naštvať. Ľudia okolo nás so zvedavosťou pozorovali, čo sa bude ešte diať. Spásonosne zafungoval môj anjel strážny: náhle som kúsok od nás zbadala servírovací stolík na kolieskach, ktorý si pripravili čašníci na zbieranie prázdnych pohárov. Nečakane, no o to spontánnejšie som schmatla milého Gejzu pod pazuchy a vyložila ho na servírovací stolík. Na ňom sa ako-tak priblížil mojej 170 centimetrovej výške na vysokých črievičkách.
„Drž rovnováhu frajer, ideme tancovať!" zavelila som. Tancujúci nám v mihu-mrku spravili miesto, ja som uchopila milého Gejzu do tanečnej pozície... a začal sa prvý valčík môjho plesového života. Nebolo to ale také ťažké, lebo stolík bol úplne nový a na parkete sa na kolieskach kĺzal jedna radosť. Najprv celý sál stíchol, ale po dotancovaní sme si vyslúžili obrovský aplauz. Gejza sa s úsmevom priam klaunovsky vyškieral, poďakoval sa mi za tanec a na všetky strany sa teatrálne ukláňal. Potom som ho zložila zo stolíka a ozlomkrky utekala na WC a vzápätí za mnou Milka. Až tam som sa vystresovaná a šokovaná rozrumázgala. Milka sa však rehotala ako bláznivá. „Počuj Evica, toto sa určite zapíše do histórie tohto ústavu," smiala sa cez slzy. "Poď, vrátime sa do jedálne, veď si hviezdou tohto plesu, predsa teraz odtiaľto zbabelo nezdrhneš."
Nakoniec som na mojom prvom plese vydržala až do rána. Medzi postihnutými som spoznala švárneho Viktora, ktorý si v rehabilitačnom ústave ako cirkusový akrobat rehabilitoval nepríjemný úraz. Celú noc sme pretancovali vo víre rozmanitých tancov medzi vozíčkármi a inak postihnutými mladými ľuďmi.
Odvtedy mi už postihnutí ľudia nepripadajú zvláštni. Dodnes sa snažím tancujúcim vozíčkárom prispievať na ich nevšednú tanečnú záľubu a často sa zúčastňujem na ich športových podujatiach. Verte, sú to spontánni a veselí ľudia, iba trocha iní. Ale zabávať sa vedia priam úžasne!
