V našej rodine sa viacerí moji príbuzní dočkali veľmi vysokého veku. Môj pradedo sa dožil dokonca až 98 rokov! Ráno si pravidelne vypil svoju bielu kávičku, do ktorej si namáčal vždy čerstvý rohlík a cez deň, akonáhle na chvíľku vyšlo slniečko, tak sa s odvahou až do poslednej chvíľky svojho pozemského života motkal po dvore alebo sa vyhrieval na svojej, ako hovorieval slnečnej lavičke. Vravel, že slnko patrí do arzenálu jeho celoživotnej energie.
„Keď ma už nebude baviť pohladenie slnečnými lúčmi, tak sa poberiem," tvrdil. „Lenže moji drahí, ja umriem až vtedy, kedy si to ja sám budem želať!"
A veru sa tak aj stalo. V jeden neskorý večer sa s nami rozlúčil so slovami: „Prežil som dlhý a zaujímavý život, skúste to teraz aj vy."
A ráno sme ho s úsmevom na tvári našli v posteli mŕtveho.
Nie každému sa ale takto pokojne zadarí odísť z tohto sveta. A náš pradedo nebol veru žiadny kvietok maľovaný, vedel búrlivo hýriť a užívať si život do vysokého veku - so slivovičkou, s kávičkou a vždy dobrou náladou. I jeho vnuk, môj ocko - patril medzi takýchto roztopašných samorastov. Všetko robil nadoraz. Prácu, štvrť storočia futbalového rozhodcu, potom ešte dlho trénoval žiačikov v hokeji. Rád sa zasmial, pobavil, šprýmoval. Moje deti milovali jeho huncútske pesničky typu:
Nad mestom letela krava
Na strome zahučal slon
Koza je prekrásne vtáča
Opica zniesla citrón.
A keď sa mu pritrafila prvá mŕtvička, chcel ju v nemocnici rozcvičiť. Pri intenzívnom drepovaní dostal priamo predo mnou, pretože som ho práve prišla navštíviť, infarkt. Mal však silný korienok, lebo aj po týchto vážnych zdravotných atakoch „čakal" na ďalšie dvadsať rokov. Aj potom to s ním ešte niekoľko rokov šlo - a zrazu nie.
Medzitým som nečakane ochorela i ja a niekoľko mesiacov som nemala odvahu sadnúť si do auta a previezť po viac ako stokilometrovej trase svoje ubolené telíčko za mojím staručkým ockom. Hoci si podľa našich telefonátov uvedomoval, že urputne bojujem o každý deň môjho života na tomto svete. Aj ma priam športovo povzbudzoval: „Do toho Evička, ty to zvládneš a bude ti lepšie, uvidíš! Veď máš život tak rada..." Držala som sa jeho slov... až sa mi to priam zanovito podarilo. Ako sa to hovorí? Keď je vôľa tvrdohlavá a odvaha ešte väčšia, zvládne aj ubolené a zmätené bunky. Tak som sa po štyroch mesiacoch konečne vybrala za ockom, že sa s ním trocha porozprávam.
Ale nedalo sa. Na nemocničnom lôžku som našla zmäteného starčeka, ktorému som medzi jeho bolestivou štikútkou už skoro nič nerozumela. Obliala ma vlna ľútosti a medzi hladkaním jeho scvrknutej tváričky som ticho vzlykala. Už som si myslela, že ma nakoniec vôbec nespozná, že nezachytí ani jeden záchvev mojich slov... A predsa.
Keď už všetci príbuzní odišli od jeho lôžka, ešte raz som sa nad neho sklonila a pošepkala mu do ucha: „Ocko môj drahý, pozdravuj tam hore našu maminku. Veľmi ťa ľúbim, môj zlatý." Vzápätí mi celkom nečakane stiskol ruku a celkom zreteľne zašepkal niekoľko posledných, pre mňa veľmi vzácnych slov. Tak som ho ešte párkrát pohladila, ale náš ocko medzitým s nežným úsmevom na svojej zvráskavenej tvári pokojne zaspal - tak ako onehdy jeho dedo. Až do konca môjho života ma budú sprevádzať jeho posledné slová: „Aj ja ťa ľúbim, Evička!"
