Osudová návšteva cigánky Lujzy

Autor: Eva Krajmerová | 15.4.2011 o 9:45 | (upravené 15.4.2011 o 10:35) Karma článku: 14,76 | Prečítané:  4092x

Cez deň mám ako rekonvalescentka po ťažkom zápale pľúc celkom ľahký spánok a z obývačkovej sedačky dovidím až na naše vchodové dvere. Tentokrát som sa však po krátkom spánku zobudila na to, že ich ktosi otvára. V hlave mi zablikal krátky scenár, že nikoho z rodiny neočakávam - tak kto sa to, do čerta, k nám dobíja? Ani som si nestačila  spracovať dajakú katastrofickú predstavu, keď sa v našej chodbe  nečakane zjavila statná postava počernej ženy s velikánskou kabelou na pleci. „Je niekto doma?" zahuhňala hrubým hlasom.

Vyskočila som rezko, ako už dávno nie - a trielila do predsiene.

„Čo tu robíte, ako ste sa sem dostali? Zavolám políciu!" vychŕlila som zmätene.

„Veď ste si nechali kľúčiky vo dverách zvonka. Aj som klopkala a zvonila, ale keď sa nič nedialo, tak som vošla - reku či sa tu niekomu dačo nestalo," starostlivo vysvetľovala nevítaná návštevníčka.

Do hája, som ja ale hlupaňa zabúdlivá! Pred obedom som sa vrátila od lekárky a kľúče som opäť nechala zvonku v zámku. Väčšinou totiž so sebou ťahám i dajaké tašky s proviantom - keď sa už niekde vyberiem autom. A pravdaže, od únavy som si na chvíľku v obývačke natiahla  svoje pridlho sa uzdravujúce telíčko.

"Počúvajte pani, ďakujem za vašu starosť, ale ako vidíte, som v poriadku. Tak odíďte prosím, " naliehala som.

"Moja zlatá, ale veď vy vôbec nie ste v poriadku! Videli ste sa v zrkadle, aká ste bledá a spotená? Vy ste  určite chorá!" nedala sa odbiť asi 40-ročná cigánka.

„To vás nemusí zaujímať, je to moja vec. Odíďte prosím, hovorím vám to už druhý raz."

„Paničenka moja, aj som vám najprv chcela  čosi ponúknuť z tohto môjho vreca, kde mám plno blbostí na predaj, ale vy teraz potrebujete skôr moju radu. Viete, ja rozumiem chorému telu i duši, som totiž cigánska vedma." A bez pozvania si rozopla kožený kabát a sadla na stoličku v našej kuchyni.

Úplne mi vyrazila dych.

„Prosím vás, dajte mi trošku vodičky, alebo keby ste náhodou mali, aj čosi ostrejšie," bez ostychu pokračovala v debate. „A potom mi ukážete najprv  ľavú a potom pravú ručičku - akože sa to voláte?" diškurovala so mnou asi tak, ako keď vás vyzve lekár, aby ste na neho vyplazili jazyk.

Nabrala som jej  vodu z vodovodu, nič viac.

„A už choďte, nič vám nebudem ukazovať," bránila som sa.

„Vy sa bojíte cigánky Lujzy? A vyzerám ako  špinavá tuláčka? Viete panička, ja som fajnová  Rómka, ani robiť by som nemusela, lebo môj starý podniká a je nám celkom dobre. Iba mi je dlho, lebo deti sú v škole, tak občas ponúkam všeličo na predaj. Akože sa to voláte?" naliehala.

„Eva."

„Pani Eva, pekné meno. Fíha, ale veď vás obchádzala tá s kosou," skríkla -  a zrazu mi pred očami poriadne silno tleskla do svojich veľkých dlaní.

Tak som sa preľakla, až som začala pokašliavať.

„Že vám je už lepšie? Fuj, odohnala som tú nešťastnicu kosatú, ale to chce viac práce, vy potrebujete riadnu očistu. No, poďte moja, veď vám ide skoro o život! A máte aspoň na konci dátumu narodenia nulu?"

Neverila som vlastným ušiam. „Mám, ako ste to vedeli?"

„Buďte rada, ináč by ste boli už aj šesť razy v nebi. Máte dobrú karmu, vlastne máte veľké šťastie."

Po týchto Lujziných slovách som bez slova  vyložila na stôl obe moje dlane a okatá cigánka s bohatým čiernym drdolom mi ich začala najprv prezerať a potom silno masírovať a pritom si každú chvíľku vytriasala ruky - vraj aby moja chorá energia zmizla naveky do pekla.

„Že ste už niekedy stretli dajakú cigánku takto zblízka?" pozrela na mňa skúmavo.

„Áno, ale veľmi dávno, v Berlíne."

„A naučila vás vykladať karty?"

Skoro som odpadla.

Vtedy mi veštica Mira pozrela do dlaní a po vyveštení blízkej minulosti a ďalšej budúcnosti (všetko sa mi splnilo) mi povedala, že mám zriedkavý dar rozumieť a vidieť do kariet. Vraj nech sa na ňu chvíľu pozerám a odkukám, ako ich vykladá a potom si mám zohnať podobné karty i ja. Odvtedy si ich občas vykladám.

„Zaujímavé, a veru aj dosť komplikované je to s vami, panička moja..." a vyrozprávala mi toľko zaujímavých i šokujúcich somariniek, pri ktorých som chvíľami od strachu pregĺgala slzy, že som pre ten okamih poslala všetkých lekárov na príjemnú dovolenku do teplých krajín. O chvíľu sa mi oveľa ľahšie dýchalo.

Núkala som Lujze za jej veštenie peniaze, ale tak, ako cigánka Mira pred tridsiatimi rokmi, ani ona si odo mňa nevzala ani cent. Tak som jej naliala hruškovicu a Lujza ma vyzvala, nech si s ňou štrngnem. Vraj na moje zdravie.

A to bolo všetko.

Ubehol týždeň a mne je po zdravotnej stránke výrazne lepšie. Existujú zrejme záhadné hromobitia medzi nebom a zemou, ktorým nebudeme nikdy celkom rozumieť. A keď nám bolestivo slimačím tempom nezaberajú ani najmodernejšie medicínske terapie, náhle, v hodine dvanástej nám pomôže  obyčajná viera - alebo iba niekoľko správne cielených slov. Aj tak si však  budem dávať pozor, aby som nenechávala kľúčiky vo dverách zvonka. Keď  ale u mňa cigánka Lujza  niekedy zazvoní, otvorím  jej tentokrát celkom dobrovoľne...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?