Berlín 1973 mal pre mňa grády Woodstocku 1969

Autor: Eva Krajmerová | 3.3.2011 o 11:05 | (upravené 3.3.2011 o 11:18) Karma článku: 3,32 | Prečítané:  718x

Sú ponuky, ktoré sú pre človeka netušenou výzvou, nech sú myslené akokoľvek rafinovane. Pre mňa to bol svojho času Medzinárodný festival mládeže a študentstva v Berlíne, jednoducho to bol môj hipisácky Woodstock. V Amerike sa nielen koncertovalo, ale aj protestovalo proti vojne vo Vietname - a v Berlíne zasa proti začínajúcej vojne v Chile. Woodstock trval tri dni a berlínsky festival dva týždne, ale jedinečných koncertov i návštevníkov z celého sveta na oboch podujatiach bolo neúrekom. Pre nás z východného bloku bol takýto zážitok  dačo ako dotknutie sa vesmírnych snov...

Pracovala som v tom čase ako jedna z mnohých sekretárok na československom veľvyslanectve v Berlíne a na festival som bola delegovaná z prozaického dôvodu: z nášho veľvyslanectva sa tam nechcelo ísť nikomu pracovať, lebo všetci si chceli festival predovšetkým užívať. Okrem toho jeden z vtedajších veľvyslaneckých papalášov potreboval uvoľniť môj služobný byt pre svoju frajerku. Mne to ale bolo jedno, ako jediná Slovenka medzi českými kolegami som videla v tomto podujatí príležitosť uniknúť z vtedajšieho diplomatického kolotoča.

Okolo berlínskeho festivalu poletovalo plno neuveriteľných historiek. Dva týždne predtým v Berlíne napr. depresívne v jednom kuse lialo a enderácka vláda prikázala pripraviť pre každého účastníka igelitovú pláštenku - a bolo nás možno aj päťdesiattisíc (iba čs. delegácia mala 600 ľudí). Vtedajšie festivaly by sa dali účasťou prirovnať napríklad ku ktorejkoľvek olympiáde. Návštevníkov z celého sveta vrátane domácich tu bolo počas dvoch týždňov možno i viac  ako dva milióny. Nakoniec deň pred festivalom prestalo pršať a nádherné letné počasie trvalo až do septembra. Hovorilo sa, že enderáci vojenským spôsobom rozohnali mraky, lebo upršaný festival by nemal tú pravú atmosféru - a pravdaže aj odozvu. Koľko chémie na nás vytryskli, to sme sa nikdy nedozvedeli.

V tom čase umrel aj ich totalitný vodca Walter Ulbricht a klebetilo sa, že jeho smrť oznámili až tri dni po začatí festivalu zámerne... aby nemuseli tento dlho pripravovaný festival náhodou zrušiť. Nemecké médiá prišli s vyhlásením, že Ulbricht si na smrteľnej posteli želal, aby sa festival konal... takže spravili z neho ešte aj po smrti hrdinu. Jeho pohreb bol pravdaže  až po skončení festivalu.

Nikdy predtým som okrem prvomájových sprievodov  nevidela pokope také masy ľudí, aké sa hmýrili na tomto festivale! V Berlíne bolo postavených  asi 50 rozličných javísk, kde vystupovali umelci z celého sveta. Pod nimi sa tancovalo a fanúšikovia dotvárali jedinečnú atmosféru úžasných koncertov pod holým nebom. Okrem toho sa v každom kultúrnom stredisku určitej krajiny konali zaujímavé koncerty a predstavenia, ktoré bývali beznádejne obsadené divákmi z celého sveta.

Organizačne som sa vo svojej práci vyžívala, lebo som mala dva týždne na starosti československých umelcov, ktorí sem prichádzali hosťovsky vystupovať. Medzi nimi nechýbali také naše hviezdy, akými bol Karel Gott, organista Marián Varga, huslista Václav Hudeček, tenorista Peter Dvorský, úžasné hlásateľky Elenka Galanová a Marta Skarlandtová, partia najlepších našich mímov a kúzelníkov, skupina Olympic a mnohí ďalší. Trávila som s nimi nielen celé dni, ale občas aj celé noci. Boli to krásne a nezabudnuteľné chvíle a božský Kája možno nechápal, že som nemala ambíciu sa s ním fotiť alebo ho nebodaj zvádzať. Vždy sa mi jeho hlas páčil, no ako chlap ma akosi nepriťahoval. V tom čase  vyzeral so svojou útlulinkou postavou ako tínejdžer, odetý do luxusných hábov.

Ochotne som vplávala do úžasného víru mladých ľudí z celého sveta. Takto akosi som si predstavovala nedosiahnuteľný Woodstock, o ktorom mi rozprával ešte ako stredoškoláčke môj vtedajší frajer Adrián, ktorého ocino pracoval na našom veľvyslanectve vo Wahingtone. Možno sa v Berlíne toľko nefetovalo, ale minisukne, vášeň a sex tam sršali za každým rohom. Pravdaže, tí zo západného bloku aj vo východnom Berlíne často vyzerali ako „deti kvetov" so všetkým, čo k tomu patrilo. Bolo to obdobie, kedy už aj do východného bloku prenikla „mariška"... ale východní Nemci si dávali pozor pred zhulenými divochmi, z ktorých sa nebodaj mohli stať sfetovaní nebožtíci. Keď aj náhodou dajakí takto skončili, na verejnosť sa takéto správy nikdy nedostali. Počula som, že  niektorí mládežníci sa upili do bezvedomia, dokonca ž k smrti - no alkohol sa až za takú drogu vtedy ešte nepokladal. Skôr som presvedčená, že sa časom narodilo veľa „festivalových" detičiek. Bolo prekrásne leto, stovky berlínskych parkov, okolitých jazier a lesíkov dávalo možnosť na netušené vášne, a to nielen feťácke...

Môj najväčší zážitok? Keď som na prechádzke večerným Berlínom začula nečakane zvonivý hlas... Elvisa Presleyho. Skoro som sa zbláznila! Dodnes milujem všetky jeho pesničky. Najprv som si myslela, že to je azda jeho imitátor, ale keď sme sa s mojím spriaznencom Frankom predrali dopredu, bol to predsa len pravý a neopakovateľný Elvis v bielom kostýme, hoci už poriadne obalený tukom. Spieval však sťa o dušu, no jeho oči už vyzerali akoby bez života. O tri roky nato umrel tak, ako žil dlho predtým. Opustený, sfetovaný a nešťastný. Ale jeho hlas a najmä pesničky ma budú sprevádzať až do konca môjho života.

Na festivale som mala možnosť vidieť okrem našich umelcov kde-koho: Bee Gees, Paula Anku, Arhetu Franklin, Petra Alexandra, Milesa Davisa,  dokonca som tam stretla aj Waldíka Matušku s jeho Olinkou, s ktorými som sa dva roky dozadu zoznámila pri jednej filmovačke. A pravdaže, zažila som tam aj veľa iných zážitkov, napríklad nezabudnuteľný kartársky turnaj s kartárskym kúzelníkom, ktorý som síce vyhrala - ale za akú cenu!

Koniec koncov, spomienky sú jedinečným fenoménom, pretože nám ich nikto nemôže ukradnúť -  iba ak páni Alzheimer či Parkinson. Tak som ich radšej promptne uložila do počítača... lebo spomienka na berlínsky festival má pre mňa ozaj výnimočnú hodnotu.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?