Nádej, šťastie i pohodu si musíme naštartovať sami

Autor: Eva Krajmerová | 1.2.2011 o 10:45 | (upravené 1.2.2011 o 10:57) Karma článku: 6,74 | Prečítané:  456x

Keď nás nemoc, problémy a bezútešnosť zmáhajú príliš dlho, môžu nás nakoniec aj prevalcovať. Niekedy ale stačí málo, aby sme vybŕdli z takéhoto nešťastného kolotoča. Mne k tomu dopomohlo prečítanie  článku, na základe ktorého sa mi azda v hodine dvanástej poriadne „rozsvietilo". Za krátky čas zmizli unavujúce horúčky a krátka meditácia naštartovala netušený myšlienkový kotrmelec. Veľmi rýchlo som si poupratovala hodnotový rebríček - a konečne som sa začala usmievať a myslieť na budúcnosť.

Nemusím príliš rozoberať, čo všetko nás umára. U mňa to bolo spočiatku zanedbanie lekárskej starostlivosti, vďaka ktorej som sa úplne rozsypala. Pani doktorka si totiž pred štyrmi mesiacmi nevšimla, že v mojich laboratórnych výsledkoch ju upozornili, aby ma preliečila na zriedkavú pľúcnu infekciu. O tri mesiace som skoro umrela. Najprv to síce vyzeralo na virózu, ale keď som sa začala intenzívne dusiť a pľúca ma boleli na zbláznenie, po vyšetrení sa z toho vykľul zápaľ pľúc. Viac ako mesiac bojujem medzi stenami nášho bytu sama so sebou. Ale prečo sa toto všetko stalo?

Jednoduchá odpoveď: Pretože som si nevšímala určité signály môjho organizmu. Bola som natoľko zahltená pracovnými povinnosťami, že som sama seba odsunula na doslova posledné miesto. Dokonca som kvôli trvalej zaneprázdnenosti prestala chodiť aj na spásonosné masáže. Keď som už nevládala rozmýšľať, tak som si na polhodinku ľahla... a potom som ďalej makala ako fredka, do druhej-tretej  skorého rána. Spávala som štyri, možno päť hodín a nebezpečne som si nahovárala, že mi to stačí. Problém bol ale inde: drela som aj za druhých, a to nielen doma, ale i na zmluvných pozíciách. Dialo sa to z dôvodu ich pohodlnosti, občasnej  nevedomosti, často i nadradenosti - a ja hlupaňa som chcela obetavo dokázať, že všetko sa dá. A príliš veľa som zmeškala aj vďaka vlasnej dôverčivosti. Takto akosi  som sa zbavila posledných zvyškov vzácnej energie, ktorú som cez rok načerpala pri zriedkavom relaxovaní -  a najmä od tých, ktorí ma majú radi.

Teraz opäť viem, že som nahraditeľná. A tiež si uvedomujem, že niektoré záležitosti  by som riešila inak, najmä vo vzťahových veciach. Dokážem sa ale stotožniť s týmto poznaním? Ako na to?

Jana Sušková v poslednom čísle Sme Ženy uviedla, že podľa Tibeťanov je naše fyzické telo obalené rôznymi vrstvami, ktoré sa nazývajú éterické, astrálne a mentálne telo. Ak sa nám prihodí dačo zlé, usadí sa nám tento zážitok najprv v jednom z týchto energetických obalov. Keď ho včas nespracujeme, postupne sa dostane až k nášmu fyzickému telu a spustí v ňom určitý chorobný proces. Vďaka meditácii sa však môžeme dostať v časovom vnímaní až ku chvíli, v ktorej nastala príčina nášho problému - a odstrániť ju.

Tento poznatok ma doslova šokoval. Predsa som toho toľko v minulosti naštudovala o alternatívnej medicíne, dokonca som minulý rok bola  v Číne, aj som o podobných praktikách  písala - ale ani náhodou som si ich vo vlastnom záujme neuvedomila! Radila som iným, ale na seba som zabudla. Hrialo ma pri srdci, ako mnohí rozprávajú, že im je pri mne dobre - a ja som lárom-fárom rozdávala svoju drahocennú energiu a ešte vzácnejší čas. Pravdaže, ochotne  som podporila sestru v boji s rakovinou, pomohla kamarátke založiť časopis a druhej napísať knižku, s plným vedomím pracujem veľakrát za pár šupov a často aj zadarmo na všelijakých charitatívnych projektoch. Lenže deň má iba 24 hodín a ja mám okolo seba blízkych, ktorí ma potrebujú živú - a nie na mňa spomínať pri sviečke, ako ja často na tých, ktorých som už nečakane stratila.

Verím, že som k takémuto poznaniu dospela ešte včas. Ďakujem za to Janke Suškovej, expertke na meditačné techniky. Nič vskutku nasilu nemusíme, ale keď sa zamyslíme nad tisíc rokov overenými skúsenosťami, keď ich prijmeme za svoje, azda ešte nebude neskoro, aby sme sa zachránili. Veľmi, ozaj úprimne chcem tomu veriť i ja. Nič sa nedá vrátiť, ale nikdy nie je neskoro začať odznova.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Žinčica. Prečo Slováci nepijú najslovenskejší nápoj

Je to náš národný poklad, prvá vec po bryndzových haluškách, ktorou sa definujeme. Koľko Slovákov však v skutočnosti aspoň raz v živote ochutnalo žinčicu?

ŽENA

Šesť dcér, ktoré vyzerajú ako dvojčatá svojich slávnych matiek

Viaceré známe matky majú dcéry, ktoré akoby im z oka vypadli.

EKONOMIKA

Slováci majú stále móresy sedliakov. Chcú bývať vo vlastnom

Vlastniť dom nie je pre Nemca status.


Už ste čítali?