Ako mi nezvyčajný inkubátor zachránil život

Autor: Eva Krajmerová | 21.1.2011 o 16:06 | Karma článku: 8,90 | Prečítané:  990x

Narodila som sa nečakane a veľmi rýchlo koncom studeného januára. Ešte o 22. hodine čakala maminka ocka s bicyklom na železničnej stanici (prichádzal zo služobnej cesty) a jej prvé slová boli: „Odvez ma rýchlo do pôrodnice, bude to oveľa skôr." Unavený ocko si ju posadil na prednú tyč bicykla... a hodinu pred polnocou sme už zamestnávali nočný tím okresnej nemocnice. Môj príchod na tento svet nebol  totiž v ten deň očakávaný -   mala som vraj  ostať v mamičkinom brušku podľa všetkých výpočtov  oveľa dlhšie.

Nedala som si povedať a škriabala som sa vehementne na svet - hoci som mala pôrodnú váhu iba necelých 1300 gramov. V tom čase o inkubátoroch chyrovali iba ak v Bratislave, no ja som sa narodila v Trenčíne. Chýbala mi nielen pôrodná váha, ale aj mihalnice a nehty, iba vláskov som pobrala za dvoch novorodencov. A vôbec, bola som  vraj niekoľko dní chlpatá ako malá opička. Lekári mi nedávali príliš veľkú šancu na prežitie, lebo okrem nevyvinutých pľúc som nevedela sať, dokonca som 300 gramov schudla a zmestila sa s tridsiatimi centimetrami akurát do maminkiných dlaní. O ďalšie dva dni som celá ošupinatela ako dajaká ryba - aj modrý nádych pokožky som získala. A to nebolo vôbec dobré znamenie.

Keďže sa vtedajší lekári tvárili nado mnou všelijako, moja rázna maminka sa tak trocha naštvala, lebo nádeje a povzbudenia sa v okresnej nemocnici nedočkala. Preto po niekoľkých dňoch podpísala reverz a odviezla si ma s pomocou mojej babičky domov. Vraj keď už, tak nech sa pozriem aspoň na pár okamihov do svojej domácej kolísky.

Ockovi nakázala, aby niekde v tých problematických 50. rokoch zohnal  dve kilá vaty a liter olivového oleja, ktorým ma nielen  umývala, ale aj natierala. Od svojej španielskej babičky Márie sa dozvedela, že olivový olej je vďaka južanskému slniečku najlepším liekom na všetko možné, problematickú pokožku bábätiek nevynímajúc. Tak som zababušená vo vatičkovom inkubátore aj spávala, lebo vo všetkom ostatnom mi bolo zima. Maminka vravela, že keby som bola mala náhodou zúbky, asi by som bola s nimi v jednom kuse drkotala. Bez nich som sa iba zúfalo triasla a stále, aj vo vate som bola studená ako dajaká žaba.

V tomto, takmer neriešiteľnom boji vymyslela moja geniálna maminka (ktorá predtým pracovala ako detská sestra) originálnu záchrannú fintu: akúsi domácu alternatívu inkubátora. Veľmi mierne rozohriala  elektrickú rúru a uložila ma zabalenú vo vate a v plienke do pekáčika, a to  nožičkami smerom do polovice rúry a hlavičku mi nechala vonku na dvierkach. Kľakla si na kolená, oprela sa o dvierka rúry - a zúfalo plakala, lebo si myslela, že ďalší deň už neprežijem. Niet sa čo diviť, že od desaťdňovej únavy na tých dvierkach nakoniec zadriemala.

Zobudil ju ohromný krik. To mi už bolo asi horko, lebo vtedajšie rúry neboli príliš regulované. Ale pravdepodobne mi takýmto netypickým spôsobom vrátila životnú energiu,  aj dostatok tepla do mini telíčka... ku ktorému pridala počas nášho spoločného života obrovskú náruč lásky, starostlivosti a nehy. Mojej úžasnej maminke, hoci je už veľmi dlho v Ríši večných anjelov, ďakujem za jedinečnú šancu prežiť dosť náročný, no zaujímavý  život na tomto svete. Asi je to netypické, ale snažím sa zapamätať si iba tie najkrajšie chvíľky môjho života. Medzi ne jednoznačne patria moje tri dospelé deti, ktorým ohromne fandím. A potom túlanie po svete, ktoré som určite zdedila po  maminke.

Zimu a chlad ale od narodenia veľmi náročne znášam. Príliš studený vzduch mi ničí uši, priedušky i celé dýchacie cesty. Som presvedčená, že počas zimných mesiacov chradnem (aj teraz mám zápaľ pľúc) a v lete si preto musím intenzívne dobíjať moju životnú energiu na slniečku a najradšej niekde pri mori. S jej dopĺňaním  mi  spontánne pomáhajú aj moji blízki a priatelia, s ktorými mi bolo, je - a dúfam, že ešte dlho bude veľmi dobre. A pravdaže, za každý prejav náklonnosti im úprimne ďakujem.

Pozn. Tento príbeh som sa dozvedela od mojej maminky, ktorá mi ho spomínala veľakrát za jej život a dokola si ho nechávajú prerozprávať aj moje deti. V súčasnosti by sa o podobnom rozhodnutí matky zrejme dosť polemizovalo, ale viac ako pred polstoročím nemalo naše zdravotníctvo zďaleka také vymoženosti, ako dnes. Materský inštinkt je z môjho pohľadu jedinečný, lebo pre naše deti spravíme a občas i vymyslíme priam originálne záchranné padáky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?