Moja dysleksia a dyskalkúlia
Narodil som sa z vrodeným hendikepom porucha učenia, u mňa je to konkrétne dyslexia a dyskalkúlia. Túto poruchu mi zistila psychologička na základnej škole hneď v prvej triede. Tam som dosť vyrušoval a vyučovanie ma príliš nezaujímalo, takže ma skoro všetky učiteľky nemali rady a na druhom stupni som už patril medzi najhorších žiakov. Potom ma našťastie maminka preložila do Základnej školy na Jelenej ulici v Bratislave, kde mali aj triedu pre deti s poruchami učenia. Stále som si ale všelijako mýlil písmenká, nevedel som ich poriadne písať a dlho mi robilo problémy aj čítanie. To bola dyslexia.
Potom mi diagnostikovali v 2. triede ešte dyskalkúliu. To bolo oveľa horšie, verte mi. Pri tomto hendikepe sú totiž problémy s matematikou. Od prvej až hádam do tretej triedy som nevedel spočítať ani len 1+1, ale natrénoval som si to počas zdĺhavej domácej výučby s maminkou a so sestrou. Väčšie problémy som mal so zrátaním takých čísiel, ako 5+7, a už nehovorím o príklade 17+8. Odrátavanie a ostatné matematické úkony mi robia ťažkosti až dodnes.
Úspechy vďaka tvrdej drine
Časom sa mi dyslexia upokojila - dokázali sme ju denným tréningom celkom dobre stlmiť. Písmenká ma začali viac poslúchať, hoci čiarky a ostatné interpunkčné znamienka ma prenasledovali ešte aj v prvej triede na strednej škole a čiastočne ma neposlúchajú stále. Gramatiku som si natrénoval s maminkou na diktátoch, s ktorými ma trápila azda každý deň. Ale často sme pri stole písali diktát i všetci traja, teda aj moje dve sestry, niekedy aj susedky a spolužiačky, takže mi bolo veselšie. Najviac ma bavilo písať diktáty s krásnou vysokoškoláčkou Martou, ktorú maminka doučovala slovenčinu. Ona mala problémy s gramatikou, lebo žila v polomaďarskej rodine a chcela sa stať učiteľkou. Aj ona vďaka každodenným diktátom písomne skúšky na vysokej škole zvládla.
A všetko, čo som sa s niekým učil, sme čítali nahlas. Aby sa mi neznížila pozornosť, po 2-3 vetách sme sa striedali. Takto som si učivo oveľa lepšie zapamätal. Strašne mi to však liezlo na nervy, lebo každé učenie mi trvalo oveľa dlhšie, ako mojim sestrám. Ale zasa ma tešilo, keď som mohol doma ukázať v žiackej knižke jednotku alebo dvojku z predmetov.
Matematika ma trápi dodnes
Najhoršia je pre mňa matematika, lebo pri nej mi dyskalkúlia ešte stále pretrváva, hoci mám s ňou už oveľa menšie problémy. Viem zrátavať, odpočítavať a násobiť skoro bez problémov - ale iba malú násobilku, a to do sedem. Číslice 8 a 9 ma ešte stále nechcú poslúchať, hoci sa veľmi snažím, ale sú to jednoducho silnejšie mrchy, ako ja.
Najväčšie problémy mám s delením - a to či už ide o malé a pravdaže i veľké čísla. Keď mi psychologička zistila matematickú poruchu učenia, tak mi dovolili na jej odporúčanie v škole používať kalkulačku, čo moji spolužiaci príliš nikdy nechápali, ale časom si na to zvykli.
Problémy s učiteľkami
Na základnej škole v 5. triede som mal napríklad triednu učiteľku matematikárku, ktorá ma zhadzovala pred celou triedou, lebo si myslela, že som hlúpy. Ja som však mal iba maličkú chybičku v hlave a ona to nechcela pochopiť - tak ma deptala, kedy len mohla, až mi bolo často do plaču, no vždy som to dajako prekonal. Nepomohlo, ani keď jej to vysvetľovala psychologička, maminka či moja vtedy už dospelá sestra Katka. Tak ma preložili na inú školu, kde bola trieda pre decká s poruchami učenia. Tam mali mnohí oveľa väčšie problémy, ako ja. Tam som mal zlatú pani učiteľku triednu Želku Melišovú, ktorá mi síce nič neodpustila, ale zasa sa mi nikdy nevysmievala.
Po základnej škole som prišiel na strednú školu, kde som mal chápavú profesorku matematiky. Keď som jej porozprával o svojom probléme, tak mi povedala, nech jej donesiem potvrdenie o poruchách učenia, čo som aj urobil a od tej doby môžem používať kalkulačku. Dokonca mi do konca tretieho ročníka upravovala písomky, aby boli pre mňa ľahšie.
Ako to riešim na pracovisku
Na mojom hendikepe je „humorné", že som si vybral hotelovú akadémiu, kde som sa už vyučil za čašníka. Pri tomto povolaní je však treba počítať a kasírovať hostí. Našťastie je už doba počítačov a tie toho spravia za mňa ozaj veľa. Ale keď som pred dvomi rokmi robil cez leto v jednom bare v Bratislave, tak som tam často musel osobne kasírovať hostí a tam som si to vyriešil po svojom. Keďže som robil väčšinu času v noci na diskotéke, tak keď bol čas platenia, prišiel som ku stolu, sadol si k hosťom, vytiahol kalkulačku a počítal ich útratu. Mnohí nechápali, čo robím, ale keď som im povedal, že mam problémy s matematikou a nechcem oklamať seba ani ich a radšej si to zrátam na kalkulačke, tak si ma mnohí obľúbili a chodili tam naďalej, pretože si v dnešnej dobe cenia čašníka, ktorý ich nechce oklamať, čo mi aj veľa ľudí povedalo do očí a za túto úprimnosť som mal o to väčší tringelt - teda díško.
Čo všetko mi pomohlo
Tri roky som chodil so staršou sestrou na karate, hoci sa mi nechcelo. Ale bolo tam veľa detí a vynikajúci tréner, ktorý bol kedysi majster sveta. Ten nás naučil, že sa máme iba brániť alebo niekoho obraňovať a nikdy nemáme útočiť ako prví.
Najviac som sa potešil, keď mi doma kúpili v 9. rokoch vytúženého jazvečíka Bobyho, ktorého máme dodnes. Stal sa mojím fantastickým kamarátom. Nikdy mi nenadával, ani sa na mňa nehneval - iba ma vždy ľúbil. Aj ja jeho. Boby ma naučil aj určitej zodpovednosti, lebo som s ním musel chodiť pravidelne von. Ale nikdy mi to nevadilo.
Potešil som sa, keď naši kúpili počítač - to som bol ešte na základnej škole. Bavilo ma učiť sa zemepis a dejepis cez počítač, lebo sestra mi zohnala na to cédéčka. Potom som sa naučil na počítači hrať všelijaké hry - a vyhrával som tam v hokeji a vo všelijakých iných hrách. Bomba!
Rád som chodil aj na spoločenské tance, ale chalani sa mi začali vysmievať, že som teplý. Vykašľal som sa na to, čo dodnes ľutujem, lebo strašne rád tancujem. Teraz chodíme spolu so sestrami na diskotéky a tam sa fantasticky vybláznim. Pohyb mi robí dobre. Chodíme aj často plávať, hrať squash a do sauny. A ešte chodím rád cez leto k moru, tam by som vedel byť aj navždy. Mám rád teplo a vodu a leňošenie.
....
p.s. poznámka
Začali nám občas volať ľudia kvôli problémom svojich detí, ktoré majú podobnú diagnózu ako náš syn. Toto všetko odštartoval článok, ktorý som asi pred rokom uverejnila na tomto portáli. Vygooglovali si ho podľa titulku a začali po mne všelijako pátrať. Viem si predstaviť, že ustarostení rodičia hľadajú každú možnosť pomoci pre svoje dieťa - a seba tiež.
K tomuto článku ma však vyburcovala pani Janka, ktorá mi do telefónu vyrozprávala, ako jej detská psychologička pre syna nekompromisne núka na upokojenie lieky, a to psychodepresíva.
Pripomínam, že náš syn nevzal doteraz ani raz žiadny liek na upokojenie - všetko sme riešili uváženou výchovou. Áno, tieto deti sú často hyperaktívne, občas i nervózne či agresívne, niekedy apatické, často lenivé. Závisí predovšetkým od nás rodičov, akú im poskytneme výchovu, lásku - a vzdelanie.
Verte mi, 100x viac úsilia ma stálo vzdelávanie môjho syna, ako mojich dvoch starších dcér. Každý deň od 15. hodiny som musela byť mamou a zabudnúť na svoju profesiu. Doháňala som všetko po nociach. Domácnosť, prácu, vlastné sebavzdelávanie. Ale oplatilo sa mi to - za úžasnej podpory celej rodiny, lebo dnes sa náš syn pripravuje na maturitu. Najviac mi pomohla najstaršia dcérka Katka, ktorá je od nášho syna o viac ako 10 rokov staršia. Možno aj kvôli nemu vyštudovala špeciálnu pedagogiku a mala na neho úžasný vplyv.
Kedysi dávali deti s takouto diagnózou do pomocných škôl - hoci nemuseli byť až také hlúpe. Bolo to pohodlnejšie. Aj tak si však myslím, že oproti zahraničiu - aj Českej republike, sú naše informácie a rozličné didaktické pomôcky a celý školský systém pre deti s poruchami učenia v zúfalo vývojovom období. My sme mali šťastie na vnímavú psychologičku, fantastického detského psychiatra, jedinečnú špeciálnu pedagogičku a množstvo učiteľov v škole, s ktorými sme neustále spolupracovali. Pravdaže, našli sa aj ironickí posmieváčikovia alebo škodoradostní hlupáci. Bohužiaľ, často aj medzi pedagógmi. Dokonca sa našli i agresívni spolužiaci, ktorí vyvolávali hádky, až došlo k nepríjemným bitkám. To vôbec nášmu synovi nepomohlo, ale na druhej strane, je občas dobré zistiť na vlastnej koži, aký je svet niekedy zlý. Lebo ako sa vraví: Čo nás nezabije, to nás posilní. A nás hriala vzájomná dôvera, že nám syn všetko povedal, všetko sme rozdiskutovali, vysvetlili, poláskali, vynadali - a život ide ďalej. Uvedomujem si ale - a upozornila som na to obe staršie synove sestry, že celý život bude mať zrejme problémy určité situácie riešiť. Neistota v jeho duši ostala, ale našťastie sa dokáže s ňou podeliť so svojimi blízkymi. A to je dobre.
