Náhodní chodci sa totiž rýchlo vzďaľovali od čudnej dvojice s exotickým imidžom. Podľa mňa to celkom určite nebola vojenská eskadra, lebo profesionáli so vztýčenými zbraňami nechodia. Zrejme to neboli ani poľovníci - lebo tí zasa vedia, že nesmú so zbraňami mieriť na ľudí. Takže možno dajakí postpubertálni exhibicionisti.
Radšej som rýchlo nasadla na električku, ktorá nebola pred obedom ešte príliš preplnená, takže som si mohla sadnúť. A čože to nevidím? Predo mnou stál ďalší maskáčový ostreľovač! Ľudia si ho s nedôverou obzerali. Pretože sa vedľa neho uvoľnilo miesto, sadol si - a ja som si ho mohla nenápadne odfotiť. Neskôr som sa doma dozvedela, že na mojej fotke nie je žiadna obyčajná puška, ale akýsi kalašnikov.
Synovi som nikdy nekupovala ani hračkárske zbrane - hoci mám doma ďalšieho chlapa, a to manžela, ktorý doteraz pracuje v ozbrojených zložkách. Porozprávala som túto príhodu jemu, rodine, priateľom a známym - s otázkou, či sa bežní občania u nás môžu pohybovať s namierenými zbraňami po uliciach. Nevedeli mi dať jednoznačnú odpoveď. Zhodli sme sa však na tom, že vojenský outfit je u mladých chalanov mimoriadne obľúbený. No bežne sa prechádzať so zbraňami po uliciach - na to som si nevedela zvyknúť napríklad ani v Izraeli, hoci sa táto krajina už veľa rokov nachádza vo vojnovom stave. To je však iný prípad, ktorý sa našej krajiny chvalabohu zatiaľ netýka.
Mimochodom, policajtov na Obchodnej ulici, bratislavskom korze alebo v okolí nákupných stredísk málokedy nestretnete - pokiaľ sa tam nevyskytne podobná strieľačka, ako nedávno v Poluse. No a v tomto nákupnom stredisku a v jemu podobných zasa nikoho netrápi, že sa tam pohybujú doslova tlupy Rómov - ktorí tam však nechodia nakupovať, ale okrádať kupujúcich a popri tom šikovne oberú o tovar aj mnohé obchody. Včera som si sadla na lavičku a sledovala ich zlodejský manažment. Rómske decká azda od desiatich rokov až po zdatných rómskych dôchodcov boli fantasticky zorganizovaní a posunkami si dávali najavo, kde, kto a čo má čmajznúť. Upozornila som na túto skutočnosť blízkeho ochrankára v dôchodcovskom veku. Unavene na mňa pozrel a podotkol: „Čo mám robiť? Hádam sa od tých cigošov nedám zmlátiť! Panička moja, nemiešajte sa do toho, lebo si nájdu aj vás. Všetci zlodeji by si však zaslúžili uťať ruky..."
